Fallen from light //10

29. listopadu 2012 v 17:44 | Crystalline.
Obávala som sa, že ma zase schytí ako dajakú neživú vec a vybije si svoju silu a rozhorčenie. Veľmi rýchlo mi začalo dopínať, že sa asi mení doba. Mení doba? Takéto psychokraviny nemôžu byť dobou. Možno sa to všetko odohráva len v mojej hlave. Tá myšlienka začína dávať stále väčší zmysel, ale zmysel mi zrazu dávajú aj veci čo sa dejú, to čo mi napadne, je v tom istá spojitosť. Počula som jeho hlboký nádych, potom výdych. Keď sa znova nadýchol, vydychoval slovami ,, Akého si ma pamätáš?".

Dovolila som si zamyslieť sa nad tým, aký bol predtým, len minútku. Naozaj som nemala v pláne ho vytočiť alebo čo. ,, Bol si... Bol si veľmi milý, žiarila z teba radosť a nebol si premenený. Čo to znamená že si premenený?". Pozrel sa na mňa akoby to nebolo dosť jasné. V očiach sa mu zalesklo čosi, čo tam nemalo čo robiť. ,, Ukážem ti to Navie?" zase nadhodil slizký tón a mne neostalo nič iné iba ignorovať čo práve povedal. Akurát, že to nebolo tak jednoduché, ako som si myslela že by mohlo byť. Pomaly vstával zo stoličky, približoval sa a ja som len stála na mieste.
Stála a uvažovala. Mala som pocit, že mi roztrhne hlavu. Chcelo sa mi plakať, kričať biť ho,... Chcelo sa mi spraviť čokoľvek, čo by ma dostalo z tohto prekliateho miesta, kde sme boli len my dvaja.
Návaly chladu, návaly tepla, návaly bolesti. Je toto vôbec možné? Naozaj som sa asi zbláznila. Ale nie je to až tak odveci. Náhodou to dáva zmysel, mohlo by ma to dosť výrazne ovplyvniť. Mohlo by ma to zmeniť. Premeniť. A už som vedela, že je to zlé, pretože mi nahováral moje vlastné myšlienky. Teda, jeho myšlienky, akoby som k nim došla sama, pretože toto nemohli byť moje myšlienky. Nechcem sa premeniť. To vôbec nemá byť moja cesta. Moja cesta má byť slobodná, a ja chcem byť voľná.
Nenápadne som si obzrela svoje ruky, z ktorých pomaly vyprchávala bolesť, a nielen bolesť. Aj farba. Ja miznem? Seth to okamžite spozoroval a pozeral sa na ten výjav s nadšením a krutým úškrnom. Bola to sekunda. Malý okamih, ktorý by nemusel nič znamenať keby som ležala doma. Ale ja som neležala doma, a tento okamih znamenal pre nás oboch veľa. Znamenal príležitosť úniku a uväznenia, premenenia, trýznenia.. Ako to mám nazvať?! ,, Čo takto prímerie Navie? Ty a ja teraz budeme rovnakí, nerozdelení, rovnakí. Nie ako Rick a Joe. Oni sú opační, ale my budeme mať rovnakú silu. Rovnako veľkú silu, budeme silnejší ako oni." rečnil ako na zavolanie. ,, Prímerie?! to teda určite ty blázon." ukončila som tú pokojnejšiu atmosféru medzi nami, a polozmiznutým zápästím som mu uštedrila úder do brucha. Asi mal pravdu s tou silou, ale to bola očividne iba časť. Uletel dajaký ten meter k pultu, chytal dych a už aj sa narovnával na nohy.
Bola som uchvátená ako mi ruka mizla rýchlejšie, aj s oblečením. Čo to má preboha znamenať? Všetko sa udialo tak rýchlo, že nebyť prívalu tej horúčky tak si nič nevšimnem.
Zrazu som si len všimla obrovskú dieru v strope, len matne som si uvedomovala, že ma Rick k sebe drží chrbtom a padáme pravdepodobne na zem, že Joe drží vystreté ruky k Sethovi, a že Seth ostal ako paralyzovaný. Mala som pocit, že horím, pocit neuveriteľne vyschnutého hrdla, akoby ste boli na púšti bez vody a všetko čo máte na dosah je len suchý piesok. Suchý horúci protivný piesok. Dopadli sme na zem, a v tom momente som asi aj omdlela.
Necítila som sa bezpečne. Bála som sa. Neviem čoho, tento pocit nebol zlý, bol hrozný. Cítila som, ako sa nadomnou niekto alebo niečo skláňa. Nie a nie otvoriť oči. Viečka som mala ťažké ako tmu. Ako čiernu tmu. Cítila som, že sa zmenilo prostredie, necítila som zatuchnuté maliarske potreby, cítila som svieži vzduch pod sebou mokrú trávu a nebola mi zima. Ani horúco. Ani teplo. A v tom ma prepadol ešte väčší strach. Žijem? Čo ak sa bojím toho že už nežijem? Primitívne som sa aj naďalej znervózňovala. Záchranci sa nadomnou stále len skláňali a pozerali ako sa prehadzujem zo strany na stranu, hľadajúc bezpečné miesto. Moje uši zaostrili len na hlasy.
,, Premena nie je celkom dokončená, vidíš, tu. Pozri." začula som známy hlas ale nevedela som si spomenúť komu patrí.
,, Ale preberá sa, stále sa mrví." tento hlas neskrýval optimizmus.
Nech už si ukazovali na čokoľvek na mojom tele, muselo to byť dôležité. Už viac nie som slobodná. Ani nikdy nebudem. Mohla som byť ako normálny človek, teraz som len.. Čo som? Zmätene som potriasla hlavou a prinútila som sa otvoriť oči. Čiernota opadala, a mňa oslnil nevýdaný jas, z ktorého ma neboleli oči, bolo to zvláštne, také nežné a čisté že som sa viac ničoho nebála.
Predomnou sedeli identické dvojičky. Po oboch stranách hlavy jeden krásny chlap. ,,Umrela som, sranda skončila. Nechajte ma sa chvíľku poľutovať nad tým ako som premrhala svoj sprostý život. A prosím vás, nečumte na mňa ako na dajaký zázrak." preriekla som svoje záverečné slová a treskla som hlavou do sviežej mokrej trávy. Ako som mohla tak ľahko umrieť? To sa predsa nerobí, nie ak o tom vopred neviem. Teda je to nanajvýš hnusné od toho čo ma zabilo.
,, Navie? Si v poriadku?" spýtalo sa ma jedno z tých dvojčiat.
,, Ja som ti to hovoril Rick, nie je premenená, nebude si veľa pamätať." ten hlas už začínal nachádzať majiteľa. Chcela som sa s nimi rozprávať, ale hambila som sa za seba, oni sú takí neodolateľní, dokonalí a ja si tu ležím ako vrece hniloby.
Ak má byť toto nebo, tak toto sú moji dvaja strážni anjeli, ktorí ma neochránili len preto, aby som tu bola s nimi.
,, Joe, aj ty si to počul?" optimistický hlas sa zasmial, naozaj musím byť v nebi, som na správnej adrese... ,, je taká nádherná." teraz som sa musela určite červenať alebo čo, toto nie je pravda. Nie som nádherná. Nikdy som nebola, a ani nebudem. ,, Hej počul, a dosť sa podceňuje, veď počúvaj kamarát."
Vo všetkej snahe znovu neotvoriť oči som zlyhala. Pomaly som sa posadila a otvorila oči. Obzrela som si tie dvojičky poriadne. Zdali sa mi takí známi, takí blízki až som mala sto chutí ich objať. ,, Smiem vás objať?" skoro som nedopovedala a obaja ma objali. Na jednej strane bolo cítiť maličké teplo, na druhej maličký chlad. Upokojovali ma. A pomáhali mi sa rozpamätať.
,, Navie, stalo sa to veľmi rýchlo. Tvoja premena mala pár komplikácií a ešte úplne neskončila, ale prosím ťa, neboj sa toho. Bude to dobré." prehovoril na mňa Rick takým upokojujúcim hlasom, že som sa len pousmiala.
,, Teraz už nemôžem chodiť medzi ľudí však?" nevedela som kde s tými otázkami začať.
,, Asi nie, teda bude lepšie ak sa tomu budeš vyhýbať, bude lepšie ak budeš istý čas skrytá, no to zistíš asi aj sama." Joe trošku znervóznel pri časti so skrývaním. ,, Skrývať sa? Takže som neumrela? a čo je tie komplikácie?" lomcovali mnou zmiešané pocity, nič nebolo jasné, všetko bolo neurčité. Obzrela som si svoje telo. Miestami ešte dýchala farba ale inak som bola celá priesvitná. Ak je to ten správny výraz. Lepšie by bolo asi si predstaviť zhmotnenú neviditeľnú hmotu, ktorej obrysy sú naozaj neostré a vyžaruje z nej jednoduché biele svetlo. To teraz som. ,, Ak dokončíte premenu, už sa to nijako nezmení však?" spýtala som sa s troškou nádeje, že by som zase mohla byť aspoň nenápadne medzi spoločnosťou. ,, No, nie celkom. Môžeš sa potom naučiť ovládať intenzitu toho svetla, alebo tú neviditeľnosť. Si asi prvá svojho druhu."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sinead Sinead | E-mail | Web | 5. prosince 2012 v 16:11 | Reagovat

fíha, tak takúto premenu som nečakala, ale ako to že Rick a Joe môžu chodiť medzi ľudí a oni sú tiež premenení?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama